Založiť webovú stránku alebo eShop

 

V nedeľu 20.novembra 2011 sa uskutočnila derniéra, teda posledná repríza predstavenia ilavského divadelného súboru Malá múza, ktorý pätnásť rokov pracoval pri Dome Kultúry Ilava. Inscenáciou E.E. Schmitta: Evanjelium podľa Oskara sa týmto dňom ukončila činnosť súboru a pri tejto príležitosti sme položili zakladateľke Malej múzy Magde Pajankovej niekoľko otázok:

 

 
- Kto všetko vlastne stál pri zrode Malej múzy a ako sa všetko začalo?
 
- Pred Vianocami r. 1994 ma v ilavskom kostole oslovila kamarátka Judita Vanková, či by som jej nepomohla s jasličkovou slávnosťou... Tam som sa vlastne stretla prvý krát s našimi budúcimi členmi – Milošom a Vladom Šedovcami, Lenkou Janečkovou... To som ešte stále netušila, že o rok už budem robiť na nábor do nového mládežníckeho divadelného súboru. Plagáty, ktoré som s kamarátkami Jankou Staňovou a Gabikou Mogorovou vešala na autobusové zástavky... Vlastne táto dvojica stála pri zrode môjho nesmelého nápadu založiť v Ilave nové divadelné zoskupenie. Bez ľudí okolo by často veľa vecí nevzniklo, preto je ťažko hovoriť o nejakom individualizme. Malá múza bola vždy o spoločenstve osôb robiť spoločne dobrú vec. Výsledok tých 15 rokov sa určite týka takmer 50-ky ľudkov, a každý jeden bol veľmi dôležitý: napr. názov súboru Malá múza vymyslela moja sestra Táňa, roky nám vkusné plagátiky robila Oľga Tomášová z DK Ilava... V roku 1995 som sa vrátila z tvorivej hereckej dielne, ktorá bežala na Festivale biblických a kresťanských hier Gorazdov Močenok, ako aj z letnej divadelnej školy v Hnilčíku. Zažila som tam „namočenie“ do divadelna až po uši, a začal sen... Snom to vždy začína... Dovtedy som dve sezóny pomáhala v súbore pána Meliša ako šepkárka – tento súbor sa neskôr volal „Pod vežou“ a založil ho režisér Ivan Piško z Dubnice. Plagáty pritiahli zvedavosť mladých ľudí, prvýkrát sme sa stretli v malej zasadačke za vedenia pána riaditeľa Dušana Winklera 16.1. 1996.
 
- Podľa čoho ste si vyberali repertoár?
 
- V podstate prvou hrou bola kópia krátkeho príbehu, na ktorom som sa učila počas tvorivej dielni v Močenku. Potom nasledovala rozprávka. Počas tých rokov sme vyskúšali rôzne žánre, v Ilave myslím - sa najvďačnejšie ujali práve rozprávky. Začali sme šiť nové kostýmy, šťavnato pomáhať pri rôznych kostýmových akciách mesta, ktoré tu už dávno rozbehlo vtedajšie vedenie DK. Lenže divadlo je podľa mňa v prvom rade dobrá dráma, ktorá môže posunúť diváka v niečom dopredu. Tu sme vždy riskovali menší záujem v hľadisku. Tento fakt však našťastie nikdy nebol tým prvoradým, pre ktorý sme spoločne tvorili. Známy český pán Profesor Radovan Lukavský mal teóriu, že ak jeho herecký výkon zmení aspoň jedného diváka v hľadisku k lepšiemu, splnil svoju životnú misiu. My sme sa po predstavení často stretávali s podobnými vyznaniami, a to je pre nás asi tá najkrajšia odmena. Zvlášť pri inscenáciách v Trasovisku, Oskarovi, či Dráme sveta.
 
- Čo vašej tvorbe pomáhalo zdokonaľovať sa v kvalite?
 
- V prvom rade musím spomenúť nášho divadelného priateľa profesionálneho režiséra Miška Babiaka z Bratislavy, bez ktorého by súbor nebol tým, čím bol. S ním sme často konzultovali a tvorili, vďaka jeho odbornej pomoci sa nám podarilo doniesť pre naše mesto pár pekných cien. On z nás vytiahol to najlepšie, čo v nás bolo. Ja som bola často iba jeho predĺžená ruka. Jeho skúšky boli zážitkom radosti z tvorby. Potom to boli samozrejme rozbory odborných porôt na rôznych prehliadkach. My ochotníci tomu hovoríme skôr „popravy“, lebo porotcovia sú u nás na Slovensku asi najprísnejší na svete. Ale na zlé sa zabúda a dobré nás posúvalo ďalej. Uznávam súbory, ktoré majú odvahu ísť do tohto mínového poľa, pretože až tam sa skutočne dozvedia o svojej kvalite, hry totiž hodnotia významní slovenskí i zahraniční teatrológovia. Ďalšou vecou zdokonaľovania je hrať a hrať... Nič iné hercov nenaučí kvalitnej hre, len prax. Bolo dôležité v našej kolektívnej tvorbe dať najavo dôležitosť práve „benjamínkom“. Tí prekvapili nielen umelecky, ale aj ľudsky. 
 
- Mnoho ľudí sa Ťa v tomto období opýta, prečo Malá múza k 31. 12. 2011 končí...
 
- „Stále sa niečo začína a každý deň sa niečo končí“... Ide o isté srdcové záležitosti. Počas posledných rokov som sa trikrát pokúšala divadlo posunúť mladším, ale akosi som nebola spokojná... Nuž a potom som dostala jednoducho nápad odovzdať kormidlo tak, aby v DK všetko pre nastupujúcu generáciu ostalo, ale zároveň aby sa už súbor volal inak - tak som pocítila spokojnosť. Je pre mňa dôležité odísť s pocitom „čistého stola“, akéhosi ukončeného oblúku. Pomohli pri tom aj ilavské letné tvorivé dielne, či hlavná výhra z Močenka. Nesplneným snom ostalo zavedenie tradície Silvestrovského plesu pre všetkých, ktorí robia v meste umenie, kde by sa ľudia poriadne spoznali, zasmiali..., je to nesmierne dôležité posedieť pri vínku, vysvetľovať si nejasné, plánovať nové, vzájomne sa inšpirovať... Inak vlastne z divadla neodchádzam, to sa ani nedá, divadelníkom ostávam navždy. Ak budú mať mladí záujem, pomôžem skúsenosťami. No a ostávajú mi moje súkromné aktivity, návštevy divadiel, prehliadok, ochotnícki priatelia, čo je asi najdôležitejší fakt nielen pre mňa. Malá múza mnohým pozmenila život, či už profesne, osobne, či v rámci vzťahov. Ak k lepšiemu, vďaka Bohu za to. Ak k horšiemu, patrí sa ospravedlniť, čo touto cestou aj pokorne uznávam a zároveň odpúšťam všetko, čo treba. A čo bude ďalej? Stačilo.., myslím, že som vďačne dala tomuto mestu svoje najlepšie roky. Energiu, ktorá ostala a vzácny čas si už zasluhujú iní ľudia okolo mňa. Ostáva poďakovať. Mestskému úradu za finančnú a materiálnu podporu, divákom za priazeň, všetkým účinkujúcim za celých 15 rokov, ako i Bohu za požehnanie, ktoré som cítila vždy na každom kroku. Za všetkých z Malej múzy: ďakujeme.
 
Počas rokov 1996 – 2011 divadelný súbor Malú múza účinkoval na 13. celoslovenských a štyroch medzinárodných prehliadkach, odkiaľ pre naše mesto prinieslo spolu 5 prvých cien a tri druhé ceny. V r. 2008 sa slovenskou laureátkou – ocenenie za najlepší ženský herecký výkon stala na Celoslovenskom festivale A.Jurkovičovej Lenka Janečková.

 

 

Malá múza priniesla pre Ilavu piatu zlatú medailu

V dňoch 25.-31.7.2011 sa v Močenku pri Nitre  konal už 19.ročník Celonárodného Festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Ide o celoslovenskú ochotnícku prehliadku hier s náboženskou tematikou, na ktorej mohli diváci v tomto roku  zhliadnuť 10 kvalitných súťažných predstavení. Súčasťou podujatia bola aj vernisáž fotografií z prezentácií medzinárodného projektu Zahrajme si spoločne..., ktorý sa začiatkom mesiaca uskutočnil v Ilave. Touto cestou sa teda o aktivitách v Ilave mohli dozvedieť nielen zúčastnené súbory, ale aj hostia a cirkevní predstavitelia z celého Slovenska, ktorí festival navštívili. Sme radi, že môžeme MsÚ a občanom aspoň touto cestou zadosťučiniť a poďakovať za materiálnu a finančnú pomoc,  ktorú nám - divadelníkom počas roka poskytujú. No a najväčšie poďakovanie patrí samozrejme Tomu Najvyššiemu... V nedeľu sa na STV2 konala aj sv. Omša z tohto podujatia, ktorú celebroval rodák z Močenka, vojenský ordinár Mons. F.Rábek. Divadelníci z Malej múzy dostali na tomto podujatí pozvania účinkovať s hrou Evanjelium podľa Oskara  v rôznych slovenských farnostiach, ako aj v ženskej väznici na Chrenovej v Nitre, kam sa členovia súboru obzvlášť tešia.

2.4.2009-
Fašiangová premiéra Kuba
 
 
 
 
Posledný večer pred tohoročnou Popolcovou stredou, si mohli ilavskí diváci pozrieť premiéru veselohry Jozefa Hollého Kubo, v podaní členov našich umeleckých súborov - DS Malá múza a FS Stražov. Hoci bol pracovný deň, lebo premiéra bola vzhľadom na nedeľný štátny smútok presunutá na utorok, sála domu kultúry bola naplnená do posledného miesta a našli sa aj diváci, ktorí počas predstavenia už iba stáli. Po vyše hodinovom kultúrnom zážitku, ktorý korunoval standing ovation, sa diváci mohli presunúť na tradičnú malú recepciu, ktorá sa tentoraz konala v štýle dedinského Kuba – pochutiť si mohli na gazdovských fašiangových špecialitách. Nechýbala ani torta v tvare klobúka, ktorá sa ušla každému záujemcovi. Pri tejto príležitosti sme položili vedúcej súboru Magda Pajankovej niekoľko otázok ohľadom niekoľkomesačnej prípravy úspešnej veselohry.
 
 
-         Prečo sa na vašom bulletine tentoraz objavilo pri kolónke réžia, slovo kolektív?
 
-         Celý projekt bol taký náročný na čas, kostýmy, počet ľudí a iné okolnosti, že kolegovia zo súboru zrejme prirodzene vycítili potrebu pomáhať pri réžií kde sa len dalo. Najdôležitejším menom je náš niekoľkoročný kamarát – profesionálny režisér Miško Babiak z Bratislavy, ktorý nám hru nahodil a my sme potom už len doťahovali detaily. Oceňujem spoluprácu   predovšetkým hosťujúcich hercov Tibora Arendáša a Ľuba Starečka z DS Hugo. Dobré nápady však mali takmer všetci členovia súboru. Nesmierne pomohla predstaviteľka richtárky Justína Janeková, ktorá si zobrala na starosť celú kostýmovú výpravu inscenácie, čo bolo ozaj náročným kúskom. No nebyť pomoci folklórneho súboru Stražov, nehráme v krojoch. Kubo je vlastne naša prvá „krojovaná“ hra po trinástich rokoch existencie súboru. Pánovi Milanovi Pagáčovi vďačíme za výrobu scény, pánovi Stanovi Melišovi z DS Pod vežou zasa za rekvizity.
 
-          Malá múza je skôr známa komornejšími „kúskami“. Prečo teda tak veľký projekt?
 
-         Keď som pred rokom robila svoj prvý Rozhovor pri čaji s pánom Melišom napadlo ma, že by bolo vhodné pri príležitosti jeho okrúhleho jubilea, vymyslieť projekt, kde by účinkovali konečne všetky naše kulturácke súbory. Viac by sme sa spoznali s FS Stražov, DS Hugo, zažili by sme pekné tvorivé večery... Nakoľko v Ilave vznikol úspešný DS Hugo, ktorý obsahuje asi tridsiatku mladých ľudí, ktorí sa z kapacitných dôvodov budovy DK stretávali len vo vestibule, napadlo ma, že by sme mohli pozvať päťčlenného DS Pod vežou pod krídla našej klubovne. Veď posledný rok-dva nerobili žiadne predstavenia, čo by mohlo časom niekomu vadiť - mesto totiž všetkým súborom doposiaľ celé roky veľmi vzorovo a štedro umožňuje mať nácviky v teple a suchu, bez nároku na prenájom (preto v Ilave existuje aj výnimočný fenomén štyroch divadelných súborov). DS Hugo tak získal svoj nový priestor a DS Pod vežou nový kľúčik od útulnejšej miestnosti. Domov v našej klubovni do tretice patrí aj najnovšiemu ilavskému DS Pod plachtou. Čítačky Kuba začali teda v septembri v tejto novej konštelácií. Veľmi som sa tešila na štyri výborné hosťujúce herecké výkony – richtársky pár (Miro Žilka a Anna Živčicová), Loveckého a Košáričku (Tibor Arendáš a Jarka Staňová), od ktorých sa naši mladí môžu stále iba veľa učiť a ešte dlho nedosiahnu ich herecký kumšt. 
 
-         Napriek tomu sme ich na premiére v tejto zostave nevideli. Prečo?
 
-         Počas nácvikov vedúci DS Pod vežou pán Meliš vážne ochorel. Navyše vznikli generačné problémy, ktoré sú bežnou súčasťou doby. Nechtiac som si vypočula názory jeho zvyšných hercov na naše modernejšie tvorivé postupy a došlo mi, že na skúškach vlastne veľmi trpia. Škoda len, že mi to nepovedali do očí. Bolo to teda obojstranne veľmi energeticky vyčerpávajúce. Vyslobodila som nás všetkých z tohto stavu poďakovaním za doterajšiu spoluprácu. Mala som v tom období aj pracovno zdravotné problémy. Navyše do celej situácie prišla prosba z DS Hugo o dvojmesačný posun našej premiéry, nakoľko chystajú premiéru muzikálu Pašiových hier s dátumom k Veľkej noci. Dnes majú už voľné javisko, a my „kubovci“,sa konečne na popremiérových stretnutiach začíname medzi sebou rozprávať. Šialené tempo nácvikov vystriedalo teplé ľudské slovo, nastal pokoj v mnohých oblastiach. Kolegovia z DS Pod vežou majú v našej spoločnej klubovni pre svoju vlastnú divadelnú realizáciu stále dvere otvorené. Je to aj ich priestor v dome kultúry.
 
-         Budete po pôste Kuba reprízovať?
 
-         Ohlasy sú pomerne dobré, takže iste áno. Okrem vystúpeniach po okolí nás čaká aj jedna celoslovenská prehliadka (Palárikova Raková), na ktorej máme šancu vďaka výbornému hereckému výkonu hlavného predstaviteľa obstáť. Kuba v podaní Daniela Miklošiho označil môj bývalý profesor z VŠMU doc. Jaborník za výnimočného v „krónerovskom“ herectve - vraj je jeden z najlepších Kubov, akých videl. To sa dobre počúva od človeka, ktorý je u nás najväčším odborníkom na dejiny slovenského divadla. Daniel má prirodzený talent, s ktorým nás ešte veľa krát prekvapí. Posilou sú mu iste slová aj pána Chudíka, ktorý mu pri stretnutí poradil, aby sa nikdy od herectva „neodkotúľal“. Chcem však poďakovať aj ostatným hercom, napr. Dora v podaní Majky Adamovej nás na premiére prekvapila najviac. Ako aj nováčikovia súrodenci Bielikovci, Janka Šuleková, či navrátilci Justína Janeková, Jožko Ďuriš a pod. Na Veľkonočnej repríze (12.4.o 16.00hod.), budú mať možnosť viac vyznieť druhé herecké altérnácie, ktoré sa tiež nemajú za čo hanbiť. Príďte, uvidíte. 
 
-         Je tradičnou otázkou spýtať sa, aký titul bude nasledovať po Kubovi.
 
-         (dlhé ticho...) Predovšetkým sa musí všeličo zahojiť, musia sa nazbierať nové sily, musíme nanovo po sebe vyhladnúť. V tomto roku máme ešte ponuky doma i v zahraničí na repertoár z minulého roku (M. Gavran: Hľadá sa nový manžel, Š.Králik: Trasovisko). Budúcu sezónu vidím na niečo komorne religiózne. Popri štvrtom pokuse hľadať niekoho, kto by po mne prevzal štafetu vedenia súboru, je potrebné nabrať dych na blížiace sa pätnáste okrúhle výročie ilavskej Malej múzy, kedy by si naši herci i diváci zaslúžili konečne drámu z ruskej klasiky. Je to akýsi vrchol našich spoločných túžob. Možno sa podarí, ak pán Boh dá...
 
                                                                                                             - AT-           
 
 
 
06.02.2009 -

Vojvodina je zem srdečných Slovákov...

 
Prinášame vám reportáž zo zájazdu ilavského divadelného súboru Malá múza, ktorý sa ako Laureát hlavnej ceny tohoročného Festivalu A. Jurkovičovej zúčastnil obdobného Festivalu Zuzany Kardelisovej v srbskom Kysáči. V oboch festivaloch šlo o postavenie ženy v spoločnosti, z oboch festivalov si odniesla Lenka Janečková cenu za najlepší ženský herecký výkon v úlohe Hany
 
v dráme Trasovisko od Š. Králika.
 
PIATOK...
 
Z Ilavy vyrážame o šiestej hodine ráno. Náš sympatický šofér Jožko ešte presne netuší, komu sa to vlastne upísal do služieb a čo ho s nami čaká... Cestu zverujeme do Božej ochrany - aby celá naša kultúrna misia priniesla vojvodinským divákom radosť. Posádka s neodmysliteľnou harmonikou, rezňami a niečím na zahriatie, obsahuje 22 ľudí; posledného berieme v Nitre – ide o syna pozývajúceho režiséra z Kysáča. Na Slovensku študuje vysokú školu poľnohospodársku a zdá sa, že po štátniciach u nás- štáte aj ostane (frajerka je z Galanty...). Trošku sa obávame maďarsko-srbských hraníc, predsa len – správy hlásia blokovanie ciest...Všetko však ide ako po masle a okolo štvrtej hodiny nás vítajú kysáčski rodáci. Nasleduje ubytovanie v rodinách, kde nás už čaká príjemná voňavá večera. Treba pripomenúť, že niekde ju sprevádzajú aperitívy, niekde veľmi silno pálivá paprika, ako prímes do jedál... Tradičným jedlom je tu pleskavica (tvar placky) alebo čevap (tvar šúľka), obe sú z rovnakého materiálu: najemno mleté bravčové a hovädzie mäso s koreninami a vajíčkom. Konzumuje sa s opekanými zemiakmi a surovou nakrájanou cibuľkou. Cesnak tu do jedla veľmi nepoužívajú.
 
  Potom sa schádzame na jedno zo súťažných predstavení (komédia Dierkovou kľúčou)– účinkujú kolegovia z neďalekého Kulpína, kde nás v sobotu čakajú s komédiou Hľadá sa nový manžel. Sme ale na Festivale Zuzany Kardelisovej a našou povinnosťou je dnes večer zahrať súťažnú inscenáciu Š. Králika Trasovisko, ktorá do Srbska postúpila na základe zmluvy medzi mestami Kysáč a Nové Mesto nad Váhom.
 
Teda začíname... Síce trochu improvizujeme s ich jednoduchou technikou, ale tu sa neberú veci tak vážne, ako by ste si mysleli. Inscenácia beží a nikto z našich ľudí vôbec netuší, že sa blížime k najhoršiemu zážitku nášho trojdňového pobytu...! Kto z ilavských divákov uzrel Trasovisko, možno si pamätá, že jednou z hlavných rekvizít je bábo. Prichádza replika, v ktorej Ondrej kričí: „Hana! Voľakto zanechal na brehu dieťa!“ Následne by mal prísť s košíkom a ďalších desať minút sa všetko točí okolo malého Plavčíka. Aká hrôza nás však pochytila, keď náš herec prišiel s onou vetou a prázdnymi rukami... Herci zažívajú na javisku skutočnú drámu a naši ilavskí kolegovia v hľadisku plačú od smiechu. Dej beží, herci improvizujú s vankúšikom alebo ničím... a čakajú na zázrak... Ten sa dostaví o štvrť hodinku – bolo veľké šťastie, že náš šofér je na predstavení. Zalarmovaný okamžite poskytol naše zabudnuté dieťa z autobusu a inscenácia šťastne končí. Hana podala životný výkon, ktorý je neskôr ocenený porotou za najlepší...:) 
 
SOBOTA...
 
(nech čitateľ prepáči, že vynechávam opis nočných zážitkov... – skladali sa z rôznych rituálnych hostín, o ktorých písať netreba, lebo kto nezažil – asi by závidel. Všetko však v normách slušnosti!)
 
Ráno odchádzame do Nového Sadu na obhliadku mesta. Prvú časť výletu trávime v hrade, ktorý začali stavať za panovníčky Márie Terézie. Ide o vojenskú pevnosť, ktorá pôsobí ako nepreniknuteľné, mocné a nezničiteľné sídlo. Mimoriadne hrubé múry, dvanásť km dlhé katakomby v šiestich poschodiach pod nami, kde sa za posledné desaťročia stratilo sedem turistov. Držíme sa preto pospolu a kocháme sa krásnym slnečným výhľadom na mesto. Pevnosť dnes slúži ako domov pre mnohých vojvodinských a srbských umelcov: sochárov, maliarov... majú tu svoje byty a rodiny a je to naozaj ideálne miesto pre inšpiráciu. Nasleduje obhliadka mesta, ktoré je už obnovené. Most, ktorý sme videli pred ôsmimi rokmi zbombardovaný vojskami NATO, je v plnej prevádzke.
 
  Cestou do Kysáča sa ešte stavujeme vo Futoku, kde sa dnes koná výnimočná udalosť: srbskí kuchári majú dosiahnuť nový svetový rekord, ktorý sa má zapísať do Guinnesovej knihy, a zvíťaziť tak nad doposiaľ dosiahnutým maďarským rekordom. Ide o varenie sármy – mäsovo ryžových guliek v kapustnom liste, ktoré všetci zúčastnení navečer po slávnosti zjedia! Atmosféra pripomína náš Bartolomejský jarmok, ale je tu oveľa viac rôznorodého tovaru a takmer žiaden čínsky!
 
Po obede nasleduje ešte náš rozhovor v miestnom rádiu – hoci je dedina Kysáč veľká asi ako Ilava, rozhlasové vysielanie tu funguje už 15 rokov. Večer odchádzame do Kulpína, kde sa odohrá spomínaná komédia Hľadá sa nový manžel. Treba pripomenúť, že hlavná hrdinka Majka Tarabová po našom zážitku so zabudnutým dieťaťom v autobuse hrdo vyhlásila, že jej by žiadna improvizácia nikdy nevyrazila dych. Osudná chyba! Inscenácia začína a ona vôbec netuší, že záhadní sabotéri jej zašili rukáv na saku, naliali miesto čaju slivovicu, nasypali do topánok kamienky a na obrázku manžela nájde žuvačkou prilepenú fotku starenky. To všetko precízne naplánované a do detailu pripravené. Ilavskí kolegovia opäť plačú v hľadisku od smiechu, hlavná postava Zdenka sa
 
s bravúrou vysporiadava so všetkými útokmi, ale po predstavení chce ktovie prečo všetkých zaškrtiť... Samozrejme diváci nič nezbadali, predstavenie sa veľmi páčilo. Po srdečnej večeri nás so spevom vyprevádzajú Kulpínčania k autobusu, aby sme sa vyspali na deň posledný...
 
NEDEĽA...
 
Ide o voľný deň, kedy sa venujeme hosťovským rodinám, ich zvykom, receptom, hovoríme o práci, zarábaní na chlebík každodenný. Pre Vojvodincov je veľmi dôležité žiť a pracovať tak, aby mohli ich deti študovať na vysokých školách. Keď ich mládež študuje povedzme na Slovensku, je to už dosiahnutá méta -“budú sa mať lepšie, ako my“. Preto takmer z každej rodiny u nás aj študujú. Deti sú pokorné a presne vedia, na úkor čoho si môžu štúdium dovoliť, preto sa učia výborne. Rodiny prevažne hospodária s dobytkom, poliami. Mlieko, mäso, chlieb si dokážu vyrobiť sami. Susedia si pomáhajú, v Kysáči sa na noc väčšinou nezamyká. Domy, či ploty sú prevažne modré, nakoľko túto farbu považujú Vojvodinci za slovenskú. Po zbúraní domu dodržujú v novostavbe presný štýl predošlého! Priateľstvo a srdečnosť im sála z očí a ich úsmev vás nesie ešte dlhé hodiny. V rámci voľného času sme si boli pozrieť cintorín, evanjelický a pravoslávny kostol. Na upravených hroboch nachádzame množstvo typických slovenských mien, niektoré zatiaľ bez náhrobkov - jeden totiž stojí aj 2000 Eur. Cestou po dedine je absolútne normálne stretnúť babičku nad 80 rokov v kroji na bicykli.
 
  A už je tu večer. Domáci ešte stále v rámci festivalu hrajú detskú inscenáciu Požičaná láska, ktorú budú môcť ilavskí diváci zhliadnuť v apríli, kedy nás naši vojvodinskí Slováci poctia kultúrnou výmenou. Nasleduje vyhodnotenie festivalu, kde je náš súbor ocenený najvyššími titulmi a už sa pripravujeme na záverečnú bodku – záverom celého podujatia hráme opäť komédiu Hľadá sa nový manžel. Vydarený večer končíme spoločnou večerou hostí aj hosťujúcich a po srdečnom kole slovenských piesní a tancov sa už blíži nevyhnutná hodina odchodu... Spoločná fotografia, sľúbené skoré videnie – zatiaľ aspoň na fotkách a pripravovanom DVD a...Vo Vojvodine prebieha lúčenie minimálne hodinu. Je veselé a plné objatí. Na líca sa bozkáva trikrát! 
 
V autobuse nám to nedá a hoci je hlboká noc, pozeráme si cez DVD fotky z posledných hodín a dní. Vďaka moderátorovi tohto vysielania L.Ď.(...) opäť plačeme, dokonca šofér si výbuchom od smiechu oprská zvnútra okno. Aj napriek všetkému, čo s nami zažil, nám však sľubuje do ďalších rokov vernosť na zájazdoch a my mu za to sľubujeme životnú rolu v divadle...
 
V pondelok ráno opäť vykladáme v Nitre študenta a o desiatej už väčšina posádky ulíha do hlbokého snenia, aby v utorok ráno nastúpila zodpovedne a oddýchnuto opäť do práce, či školy...
                                                                                          -mp- 

Úspešná umelecká sezóna ilavského
Divadelného súboru Malá múza

(rozhovor v Ilavskom mesačníku s vedúcou súboru Magdalénou Pajankovou)

 
- Magda, v čom je rok 2008 pre DS Malá múza výnimočný?
- Pokúsim sa upresniť – ide o výnimočnosť v celom divadelnom kontexte: v prvom rade to bola úspešná premiéra muzikálu Soľ nad zlato v podaní regionálneho DS Hugo, ktorý pôsobí pod krídlami nášho DK. Na tomto projekte rôzne pomáhal aj náš súbor (herecky napr. Janka Heisarová, Janka Trenčanová, Michalka Šlesariková...). Začiatkom marca sme uviedli premiéru drámy Štefana Králika Trasovisko a v máji premiéru komédie Mira Gavrana Hľadá sa nový manžel, na ktorej sa divácky zúčastnili aj poprední predstavitelia z poľského Mikolówa. V tejto súvislosti by som chcela za všetkých divadelníkov poďakovať vedeniu nášho mesta za veľmi dobrú spoluprácu a priazeň, ktorú nám poskytujú. Ilava v tomto roku nezažila len tri premiéry rôznych divadelných žánrov, ale aj účasť na rôznych celoslovenských divadelných prehliadkach, a to predovšetkým s inscenáciou Trasovisko.
 
- Skôr ako nám priblížiš okamihy z reprezentácií nášho mesta na spomínaných prehliadkach, prezraď – prečo práve výber tejto hry?
 
- Trasovisko ležalo v mojom šuflíku pár rokov. Čakala som na herecké osobnosti, ktoré v našom súbore postupne vyzreli a zvládli náročný psychologický proces odovzdania posolstva hry divákovi. Sms-ky, či listy, ktoré nám po premiére chodili boli toho dôkazom. No a v neposlednom rade aj ocenenie hlavnej predstaviteľky Hany v podaní Lenky Janečkovej. V Novom meste nad
 
Váhom na Festivale Aničky Jurkovičovej, kde sme získali hlavnú cenu, ju porota označila za najlepší ženský herecký výkon. Trasovisko je dráma o hľadaní pokoja, o odpustení a novom začiatku. Králik ako vyštudovaný psychiater vo svojej tvorbe vychádzal z osobných skúseností, a to sa mi zapáčilo. Skutočný život neklame, a my sme sa ho len pokúsili ponúknuť divákovi
 
cestou javiskového príbehu. Zvlášť, keď bol jeho hlavnou a aktuálnou témou potrat. Fakt popotratového syndrómu je vo svete statočne prekračovaný a nevidený, no má svoje kruté psychické, či zdravotné následky. Našou inscenáciou sme chceli tak trochu pomôcť, ukázať východisko zo situácie, keď je ľudská vina ťažká ako skala.
 
 
 
- Spomínala si Festival A. Jurkovičovej. V propozíciách tohto súboru je aj postup víťaza na vrcholnú
 
prehliadku s medzinárodnou účasťou – Scénickú žatvu v Martine.
 
- Podobné propozície majú všetky celoslovenské prehliadky, žiaľ nad záverečným výberom bdie v Bratislave v Národnom osvetovom centre ešte tzv. Programová rada, zložená z „dvoch mien“. Títo ľudia nerešpektujú žiadne poroty zložené z odborných profesorov a lektorov a sami zostavujú program Scénickej žatvy podľa svojej dramaturgie. Uprednostňujú iba určité tvorivé
 
postupy, nevynímajúc predstavenia vulgarizmov a erotiky. Nie sme jediným súborom, ktorý na SŽ neodporučili.
 
Pred nedávnom mi volali kolegovia z Malaciek – víťazi Trebišovského festivalu. Takisto sa nedozvedeli pravý dôvod nezaradenia
 
do programu SŽ. Ako všade, aj v ochotníckom divadle vládne už istá diskriminácia. Ale v tvorbe sa predsa nedá prikázať, akým
 
smerom inscenovať. To akoby ste nútili dychovkára, aby spieval ako metalista -nejde to. Viem o tom, že sa chystá petícia na prehodnotenie pracovníkov, ktorí sa už pár rokov snažia vystupovať v riadení ochotníckeho divadla neadekvátne.
 
 
 
- S Trasoviskom ste na dvoch prehliadkach v Čadci a Trebišove získali striebro, na Gorazdovom Močenku, získal cenu za najlepší mužský herecký výkon Ľubomír Gabriš v úlohe Petra. Je úroveň celoslovenských prehliadok všade rovnaká?
 
- Kvôli prehľadu predstavujem: Nové mesto n. Váhom - „Festival A. Jurkovičovej“ - ženská tematika Čadca - „Palárikova Raková“ - slovenskí autori Trebišov - „Divadelný Trebišov“ - dedinská tematika Močenok - „Gorazdov Močenok“- kresťanská tematika Trasoviska sa týkali všetky štyri tematické okruhy. Každý festival má svoje špecifiká. V Novom meste nás prekvapila mediálna kampaň, robili sme časté príspevky do slovenského rádia Regina. V Trebišove bola veľmi konštruktívna porota, vďaka ich názorom sme sa mohli opäť posunúť v tvorbe ďalej. Gorazdov Močenok je kolískou Malej Múzy, tam sa vždy cítime ako doma. Ich miestna televízia nám spracovala krásne DVD z Trasoviska - mimochodom trikrát nás vytlieskali... No najlepším zážitkom je Palárikova Raková. Nie náhodou má tento festival v erbe veľké srdce. Pozornosť a úcta na každom kroku. Podľa mňa ide o najlepšie zorganizovaný divadelný festival na Slovensku. Aj keď sme tam museli zaplatiť neoprávnenú pokutu za “dopravný priestupok”...
 
 
 
- Ilavskí diváci mohli v máji vidieť aj spomínanú komédiu. Boli ste aj s ňou na prehliadkach?
 
- Len náhodou sme sa ocitli na celoslovenskej prehliadke v Šuranoch. Usporiadateľom vypadol jeden súbor a my sme ho radi nahradili. Nový zápis do kroniky, nový plagát... Nepríjemným prekvapením bola vykradnutá šatňa počas predstavenia. Čakali nás výsluchy na polícií, vybavovačky nových dokladov, peňaženiek... Aj o tom je ochotnícke divadlo. Na všetky vyššie spomínané podujatia si kryjeme cestovné náklady sami, teda krádeže či pokuty nepotešia. Ešteže všetky podobné udalosti berieme s humorom. Nakoniec po rokoch sa spomína len na pekné zážitky, na všetko zlé človek chvalabohu zabúda.
 
 
 
- Je to všetko, pokiaľ ide o váš „výnimočný rok“?
 
- Potešila aj bakalárska premiéra našich študentov herectva Akadémie umení v Banskej Bystrici. Lukáš Šepták a Michal Adam sa v nej výborne prezentovali inscenáciou H. Ibsena Spolok mladých. Sú to naši prví profesionálni odchovanci. Mávam zvláštny pocit, že malá myšlienka existencie ochotníckeho divadla dokazuje meniť až ľudské osudy /školy, svadby, zamestnania../
 
 
 
- Čo vám prinesú nasledujúce mesiace?
 
- Obdobie prehliadok a reprezentácií mesta skončilo, ešte trochu pohráme po okolí, ale hosťujúc aj v Čechách. V novembri nás s oboma inscenáciami čaká účasť na Festivale vo vojvodinskom Kysači. Pred adventom by sme sa radi s ilavskými divákmi rozlúčili „divadelným víkendom“, kde v derniérach uvedieme všetky tri diela /muzikál, drámu, komédiu/. Prichádza totiž nová sezóna a s ňou nové tituly.
 
 
 
- Môžeš ich prezradiť?
- Kolega Andrej Škvaro chystá nový príbeh s veľkonočnou tematikou, ale aj vianočný „Sen noci decembrovej...“, ja by som rada konečne vytvorila spoločný projekt, kde by účinkoval FS Strážov, Divadlo Pod vežou a Malá Múza. To všetko nám ponúka inscenácia Kubo Jozefa Hollého v úprave jeho dcéry Eleny Holéczyovej. Obe premiéry uvedieme v budúcom roku na jar.

 

© Daniel

 
 
TOPlist